Showcase in Tokyo [review by Vnlasteamer/THA]

28. prosince 2010 v 19:57 | Suzy =) |  Interviews & Articles
Oh bože!

Možno to vyzerá akoby som skupinu stretla len náhodou s tým "oh bože", ale je to preto, že tieto veci sa blížia náboženskej očiste, takže som sa tak rozhodla. Práve teraz som tak zničená. Showcase, no... pokúsim sa to opísať v nasledujúcich odstavcov, ale dovoľte mi na začiatok povedať, že stratiť sám seba v plnosti zážitku má svoju cenu, návrat je potom brutálny. Je to túžba a jej splnenie a drina a bolesť a hojenie láskou a úmorná, uslzená sloboda. Všetko v jednom. Vidieť ich vystupovať ma vždy roztrieska a potom sa tie kúsky sami pospájajú do niečoho silnejšieho, viac zrelšieho, schopného žiť život naplno medzi (zvyčajne dlhými) intervalmi, kedy ich vidím. Je to závislosť, ktorá zušľachťuje ducha. Ničí a pozdvihuje.


Môj mozog sa snaží rozhodnúť ako ďaleko zájsť a ako veľmi detailne. Rýchlym presunom z veľvyslanectva (13. 12.) do nasledujúceho dňa (14. 12.). Šla som číhať pred halu, pretože sliedenie pred halami je to, čo robím. Avšak bolo to úplne zbytočné. Ako sa tak javilo, japonské koncerty sa tradične nevyznačujú takým druhom čakania, na aký sme zvyknutí, pretože vstupenky na státie pod pódium sa vôbec nepredávajú. Sú očíslované. A fanúšikovia idú dovnútra podľa čísel. Vlastne ako fungujúci číselný systém, vrátane toho, že je založený na istom druhu šťastia, ktoré musíte mať, keď kupujete svoju vstupenku, skôr ako hardcore vytrvalosť. Fanúšikovia sa teda obťažujú ukázať tak hodinu pred koncertom. Toto sa na mňa nevzťahovalo, pretože som vlastne nemala lístok, bola som na zozname hostí, takže som šla iným vchodom než šli dovnútra ľudia v rade. Napriek tomu som však stávila úplne zbytočnú a chladnú noc uskakovaním pred ochrankou spoločnosti, kým som sa naučila túto novú kultúrnu lahôdku.

Rôzni iní ne-japonskí fanúšikovia sa tiež ukázali veľmi skoro - tri francúzske dievčatá, dve Talianky, Švédka, grécka fanynka, Ruska, Brazílčanka, dve Belgičansky a ďalšia Američanka s polojaponským pôvodom, ktorá rozprávala plynule japonsky, čo bolo veľmi osožné. Bolo to ako Spejené Národy Tokio Hotel. Boli sme stále vo veľkej menšine, ale myslím, že to bolo veľmi milé mať tam tak veľa krajín z Tokio-Hotel-fan-základne a reprezentovať tak tento triumfálny koncert v novej krajine. Ostatné národnosti sa ukázali neskôr, vrátane skupiny mladých nemeckých študentov žurnalistiky, ktorí už boli aj na ambasáde.

Pred showcase boli na programe rôzne iné udalosti vrátane predaja vecí s Tokio Hotel (šálky, tričká atď.). Nikdy predtým som nevidela, že by sa to robilo formálne pred show, ale ľudia sa k tomu zaradzovali a všetko. Ďalej bolo meet & greet a niečo, čo sa volalo "handshake" - podanie rúk. Handshake skončilo veľmi zaujímavou situáciou, pretože v Japonsku je pre celebrity obvyklé mať tieto handshake-veci, kde proste len doslova chodia pozdĺž rady a podávajú ruky všetkým svojím fanúšikom. Je to dokonca bežnejšie než autogramiády. Tokio Hotel mali na programe urobiť handshake, ale skončilo to ako normálna autogramiáda.

 V kontakte so švédskym dievčaťom s istým druhom priemysleného vplyvu na ostatných ľudí, som sa snažila zistiť, prečo sa skupina takto rozhodla a týkalo sa to buď členov kapely alebo zabezpečenia bezpečnosti. Osobne som to identifikovala ako Tomovu fóbiu z baktérií XD Nie vážne, vlastne som rada, že sa rozhodli urobiť normálnu autogramiádu. Zdravie skupiny je prvoradé a potriasanie holými rukami sedemdesiatim ľuďom v rade je len otázka kontaminácie. Baktérie sa môžu obrátiť na prechladnutie, ktoré môže spôsobiť dýchacie problémy, ktoré sa môžu v kombinácii so stresom zmeniť na skutočne strašnú vec, ktorej výsledky sme už mohli vidieť v minulosti. Už samotné turné je záťažou pre imunitný systém, nie je dôvod snažiť sa to zhoršovať chlapci... koniec časti s omáčkou ohľadne baktérií :-D

Takže mali meet & greet a autogramiádu a jej účastníkov vyviedli znova von skôr, než sa stihli nazdať, pretože ľudia vyhrali účas na rôznych týchto udalostiach oddelene od showcase. Keď sme vstúpili do haly, už tam bolo zopár ľudí - pravdepodobne so štítkami z médií alebo nahrávateľskej spoločnosti. Priamo pred nami bolo zopár dospelých, ale mali sme druhú radu a vzhľadom na blízkosť javiska sme boli oveľa bližšie než som bola na "Humanoid City" koncertoch, keď som stála v prvej rade! A šťastie pre mňa - všetci japonskí fanúšikovia boli o hlavu a pol menší :-D

Pre-show zahŕňala sľučku ich rôznych videoklipov a potom to zdramatizovalo video, ktoré sumarizovalo ich triumfy v kariére, čo tam bolo asi hlavne pre média. Nakoniec ich hlásateľ uviedol, svetlá zhasli a začalo normálne intro NOISE, ktoré pre nás bolo ako pokyn na úplne stratenie našich myslí. Vážne, vidieť Toma burácať na pódiu ako dáva všetku svoju silu do gitary, tak blízko - to bolo hodné viac než plánovanie a súťaže posledných dvoch mesiacov, peniaze, hodiny letu, hodiny čakania... Bol to šok čistej energie, keď boli TAM a vy ste boli oddane zapojení do tohto zážitku s nimi, cítili a žili ste tú hudbu tak blízko. Je to ako keby sa zvyšok vášho života zakalil, akoby ste boli doteraz len spolovice prebudení, mali privreté oči a otupenú myseľ. Oni sú sprcha studenej vody, oni sú príval kyslíka tak čistého a intenzívneho, že vás donúti lapať po dychu.

Trvalo mi dobrých tridsať sekúnd, než som si spomenula, že Bill je na pódiu. Nemá to nič spoločné s Billom, aj keby som bola priamo pred ním a jeho žiarivosťou, oslepil by ma Tom. Ale byť pred Tomom, aspoň raz... oh, úplne  pre mňa zatienil svojho brata aspoň počas tých prvých okamihov. Malo to podobný efekt ako počas neopísateľného intra na koncertoch Humanoid City, ale vtedy to nebolo tak intenzívne. Tak veľa sily priamo pred vami... to je abolútne elektrizujúce.

Tá energia bola úžasná - kapela zo seba vydávala tak veľa šťastných vibrácií a fanúšikovia boli... dobre, bolo to tak, ako som očakávala. Myslela som si: Okay, showcase s obmedzeným počtom fanúšikovov a japonskí fanúšikovia sú trochu viac rezervovaní, nemôže tam byť tak veľa energie. A oni nekričali tak hlasno ako to robia európski a americkí fanúšikovia, ale kričali a spievali a tancovali a užívali si atmosféru, takže to túto show aj tak vyzdvihlo do výšin. Intenzita bola taká, ako som očakávala od normálneho koncertu, proste to trvalo kratšie. V stom zmysle si myslím, že to bol pekná hranica - bola som na koncertoch Tokio Hotel s hlasnejším kričaním, tvrdším tlačením, viac songami, viac fanúšikmi atď atď. Ale bola som na koncertoch, kde bolo cez šesťdesiat fanúšikov prepravovaných nad mojou hlavou. Na tejto show som nevidela jedinú osobu, ktorá by prekročila bariéru. Niekde medzi sebou fanúšikovia Tokio Hotel zápasia ako nikto a toto bola zaujímavá alternatíva.

Ak chcete povrchne - Tom vyzeral ÚŽASNE. Jeho telo je tak štíhle a keď sa proste strácal pri svojej gitare, je to ako najkrajšie spojenie človeka a nástroja, aké si viete predstaviť. Usmieval sa a hádzal malé pohľady tu a tam a všeobecne nútil svoju časť publika, aby sa pohybovala s ním kamkoľvek sa pohol on a aby kričala vášňou. Jemný, majstrovský zvodca je on. Bill vyzeral úplne oslňujúco, vychádzali z neho proste vlny šťastnej energie. Jeho nohavice a tie veci, čo kopírovali jeho anatómiu... dobre, choďte sa pozrieť na videá. Nemyslím, že mi je dovolené v takom rozsahu, ako by som rada básniť o takýchto detailoch :-DD

Ak sa pozrieme na vysoko nebezpečnú drogu, akou sú Tokio Hotel naživo, rozhodne môžem menovať prvok, ktorý ma urobil závislou na začiatku a bude ma tak držať navždy, navždy budem potrebovať viac, navždy budem ochotná zaplatiť takmer čokoľvek, aby som to zažila - BILLOVE OČI! Nie len jeho oči vo všeobecnosti, hoci sú krásne bez ohľadu na to, čo robia - ale očný kontakt s jeho očami. Znie to ako hlúpa a triviálna vec: "Oh, Bill sa na mňa pozrel! Oh som si totálne istá, že to spieval pre mńa, tralala!" To nie. Je úplne irelevantné, či si vôbec uvedomuje jeho aktuálne konanie. V skutočnosti predpokladám, že vo fáze, keď sa díva niekomu do očí, v skutočnosti ho nevidí - a dokonca aj keď sa pozrie, rozhodne na to do dvoch sekúnd zabudne. Nevýznamné. Avšak kým sa jeho oči naozaj pozerajú do tých vašich - tie čistá, psychická senzácia je najsilnejším nárazom, aký som kedy zažila. Tak temné, tak silné, vysajú svetlo a hodia ho späť do vás, majú vás úplne v zajatí.

Už všeobecný pohľad vašim smerom je úžasný. Najúžasnejšia vec však je, keď to trvá dosť dlho na to, aby ste uznali, že áno, v tejto konkrétnej sekunde sa na mńa pozerá! Viete povedať, keď vás začne odzrkadľovať alebo na vás reagovať. Mne sa to stalo len párkrát na všetkých koncertoch, kedy som ich videla. Raz v Atlante, keď sa skrčil a spieval "pozri sa mi do očí" rovno pri mne s gestom (moja pozn. neviem ako to preložiť, proste keď si niekto ukazovák a prostredník namieri k svojim očiam a potom ukáže na vás na znak "ja ťa vidím" alebo niečo také). Nejakým spôsobom som v sebe našla duchaprítomnosť a odzrkadlila to/urobila som to isté a potom sa usmial. A v poslednú noc, počas "Dark side of the sun"... Bol na Tomovom zvyčajnom mieste, rockoval obzvlášť tvrdo. Ja som rockovala obzvlášť tvrdo, stretol sa s mojimi očami počas "In radio, it's a riot, it's a riot" a úplne odzrkadli to, ako som sa pohybovala ja, ako nejaký druh biochemického zlúčenia.

Keď máte aspoň malý dôkaz, že aspoň na moment existujete v jeho očiach, ten pocit ŽIVOSTI je neporovnateľný s ničím iným, čo som doteraz zažila. On je taká životná sila, tak plný života a sily a krásy. Nemá to nič spoločné s fanynkovskou haluciáciou toho, že má s niekým emočné spojenie alebo nejaký podobný nezmyslel. Je to proste - keď vám to nejaká sila umožní aspoň na sekundu, intenzita je zvýšená, život je krajší, cítite sa statočnejšie, nemožne vysoko, vaše srdce bije tak prudko a silno, máte chuť bežať a smiať sa a lietať a ovládnuť svet a každú vašu žilu nastaviť ohňu. Je to ako dotyk boha. Je to jediná forma dotyku boha, ktorú poznám.

Čo ešte? Georg a Gustav boli vo forme, v úžasnej forme. Znova povrchne - Georgove vlasy vyzerali tak nádherne ako vždy, proste sa vlnili a robili kaskády v perfektnej hladkosti, ktorá bola impozantná, pretože vlhkosť v Tokyu je značne veľká a vlhkosť v tejto koncertnej hale dokonca ešte viac.

Pár z nás si priviezlo vlajky svojich krajín a mávalo nimi párkrát počas show. Ja som so sebou nikdy nemala tak veľa vecí. Snažila som sa koncert sledovať. Normálne si neberiem tašku, ale mala som jeden z tých malých sťahovacích batohov, aké si beriete na futbalové zápasy. Viete o čom hovorím? Na ľavej ruke prehodená obrovská americká vlajka, okolo krku fotoaparát a stále som mala oblečenú moju koženú bundu, pretože som ju nemala kde odložiť. Tak veľa vecí, tak veľa potenia XD Tie veci s vlajkami sú milé, nikdy predtým som si na show nepriniesla vlajku, ale na tomto koncerte som cítila akoby sa fanúšikovia Tokio Hotel spojili a prišli spolu do tejto jednej haly, aby s nimi oslávili Japonsko.

Bolo to úžasné, veľmi intenzívne a koncert TAM... Bola som odhodlaná byť absolútne prítomná a užívať si každý moment, pretože som vedela, že to bude krátke. Som rada a vďačná, že som mohla ísť a zažiť to - pretože momenty, kedy ich môžem vidieť sú skutočne tie najvrcholovejšie, najnádhernejšie chvíle môjho života. Nikdy ne zabudnem na poslednú noc...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.